MENU

News

Naša Para

04.06.2007 (Johnny)

Keby skupina Para žila a tvorila v krajine s normálnym hudobným trhom, hralo by ju každé rádio a vystupovala by na štadiónoch.

Ale sme na Slovensku, a tu je Para (podobne ako Živé kvety, Lavagance, Diego, Noisecut alebo Chiki Liki Tu-A) považovaná za náročnú klubovú alternatívu, určenú pre nejakú zvláštnu subkultúru. Pritom kapela okolo Matúša Valla a Laskyho nie je žiadny free džez ani punk. Len silné pesničky s civilnými textami a silnými refrénmi, ktoré sa ľahko pamätajú a na koncertoch s obľubou skandujú.
Až také jednoduché to, samozrejme, nie je. Napríklad taký Lasky: originálny šoumen, ktorý okrem lezenia po pódiovej konštrukcii a „plávania“ na rukách fanúšikov dokáže skvele rapova a veľmi dobre spieva. Alebo kapela, ktorá sa spoľahlivo pohybuje nad elektronickými podkladmi a hip-hopovými bítmi, no keï treba (a to je dos často) odpáli nabrúsenú gitarovku, za akú by sa nehanbili ani Strokes. Para má okrem toho zvláštnu schopnos robi pesničky, v ktorých kapelu okamžite rozoznáte, no pritom sa štýlovo jedna od druhej líšia tak, ako sa líši Wu Tang Klan od Rage Against The Machine či Talking Heads.
Koncert spojený s krstom štvrtého albumu skupiny sa konal 30. mája v bratislavskom PKO. Spoločenská sála bola slušne zaplnená, keï svoj set skončil dídžej, ktorý spríjemňoval postávanie pod pódiom alebo (častejšie) čakanie v dlhánskom rade na pivo. Na pódium prišla Para a bez otáľania zahrala pesničku Ako najlepšie viem, evidentný hit z nového albumu. Kapela využila veľké pódium na veľkorysé svetlá a videoprojekcie, veľkos sály zase na kvalitný zvuk. Jedno aj druhé by bolo nanič, keby od prvého popevku až po posledný prídavok nehrali s obrovskou radosou a zjavnou chuou. Vlastne aj chu a rados – akokoľvek dôležité – by zostali len milostivými výrazmi, ktorými označujeme amatérske nadšenie, keby Para jednoducho nehrala a nespievala tak dobre. Dunivá basa Matúša Valla, neexhibujúci, zato však presní a citliví gitaristi Medveï a Kubo, za nimi perkusionista a elektronik Sado, tvrdý bubeník Danko a dvaja dychári vytvárali ten neopakovateľný zvuk, ktorý by si skupina mohla da patentova, Lasky rapoval, spieval, komunikoval, behal, liezol, plával, skákal. Hosujúca krstná mama albumu Jana Kirschner svojím farebným hlasom spôsobila pozvoľný pád spodnej sánky viacerým divákom, Michal Kaščák znovu ukázal (na koncerte aj na platni), že Pohoda mu v žiadnom prípade nezobrala muzikantskú pohodu (jeho Parné valce ako druhý prídavok roztancovali sálu zo všetkých piesní najviac), Martin Wittgruber priniesol trochu klávesovej radosti a bratia Jobusovci trochu zázračnej atmosféry z Vrbového. Všetko to boli hostia, ktorí s kapelou spolupracujú tradične. Para totiž nie je len dobre fungujúca rocková kapela, ale, ako to správne povedala Jana Kirschner pri krste albumu, „jedna veľká rodina“. Vzápätí sa ospravedlnila, že je to také patetické klišé. Bolo by, keby to túto kapelu celkom presne necharakterizovalo.
Možno, že je nakoniec dobre, že Para nežije niekde v Anglicku, ale tu. Keby žila tam, stali by sa z jej členov – a mohli by sa proti tomu bráni, ako by len chceli – nedostupné hviezdy. Keïže žije tu, sú súčasou nášho normálneho sveta. Dôležitou a príjemnou súčasou.
A kto ich chce poču či vidie, ten si ich určite nájde. 
Juraj Kušnierik


Diskusia
» Zobraziť diskusiu
V diskusii nie sú žiadne príspevky.

Copyright © 2017 Para
Web vytvorila spoločnosť SLONline, s.r.o. v redakčnom systéme SilverStripe. Design by someone else.
RSS SiteMap